Len haľ si nebo, Zeus, haľ,
v ten mračný kúr
a vŕš sa jak chlapčisko
čo bodliak tne,
na duboch vŕš sa, na štítoch –
predsa mojej zeme
‘tknúť nesmieš sa, 
‘ni môjho domca, čo si nestaval,
‘ni kozuba,
plam ktorého
tak závidíš mi.

Ja neznám nič pod slncom
biednejšie od vás, bohovia!
Veď ten vás majestát
po biede živí
len daň žertvy,
len dych modlitieb,
a hladom by ste mreli
bez bláznovskej viery
žobrákov a detí.

Keď deckom bol som
a nevyznal sa v svete,
zrakom bezradným som hľadel
na slnko, sťaby niekde tam
bol sluch ten, čo plač môj čuje,
alebo srdce ako moje,
čo uľúti sa nad bedárom.

Kto dal mi
povstať proti zvôli titanov?
Kto zachránil ma pred smrťou
a otroctvom?
Či nie ty samo, srdce moje,
sväto blčiace?
A ty máš vďakou vzpláť,
ty, mladé, dobré, oklamané,
ku spáčovi tam hore?

Teba ctiť mám? Začo?
Či utíšil si snáď bôle,
keď v trapiech ktosi bol? 
Či osušil si snáď slzy,
keď v hrôze ktosi lkal?
Či v muža ma nevykovali
ten všemohúci čas
a vekovitý osud,
páni moji-tvoji?

Nazdával si sa,
že azda znenávidím život,
do púští ujdem,
keď mi mnohé
kvety snení spŕchli?
Tu sedím, tvárnim ľudí
k obrazu svojmu,
rod seberovných tvorím,
aby trpel a plakal,
slasť užíval a blaženosť,
a aby ťa tak nectil,
jak ja!