Sú dva archetypy ženskej a vôbec erotickej krásy: jeden jeruzalémsky a jeden babylónsky; jeden trúchliaci a druhý veselý; jeden zodpovedajúci kresťanskej Matke Božej a druhý Šarlátovej Neviestke Babalon. Tieto dva archetypy sú Panna & Neviestka. Sú to v skutočnosti tie dva najväčšie kontrasty, aké poznám. Hoci s nimi pracujem už viac než tri roky a čo-to som aj s pomocou istého kolegu o nich napísal, môj názor sa stále jemne mení. Rozhodol som sa znova spísať krátku esej na túto tému, jednak aby som si to sám urovnal v hlave, a taktiež aby som doposiaľ nezainteresovaného čitateľa zasvätil do veci.

Dovolím si začať tabuľkou analógií, ktorá vec ako jediná dokáže postihnúť v úplnosti rýchlo a dostatočne.

Panna

Panna

Neviestka

Sexuálna abstinencia, celibát

Naplňujúci sexuálny život

Platonická, nenaplnená láska k jednému

Naplňujúca, voľná láska ku všetkému

Nenaplnenie

Naplnenie

Monogamia/Asexualita

Promiskuita

Smútok

Radosť

Pasivita

Aktivita

Otroctvo

Sloboda

Temnota

Svetlo

Apolónske

Dionýzske

Celoživotné lipnutie na nesplnených želaniach

Konanie bez túžby po výsledku

Eskapizmus

Žitie Tu & Teraz

Lipnutie na Egu

Deštrukcia Ega

Duchovný egocentrizmus

Duchovná promiskuita

Idealizmus

Materializmus

Upínanie sa k pominuteľným veciam a považovanie ich za večné

Prijatie faktu, že nič nie je večné (panta rhei)

Negatívny postoj k hmotnému svetu

Pozitívny postoj k hmotnému svetu

Neviestka

Pokračujme s komentárom k tejto tabuľke kontrastov, a to riadok po riadku.

Pri symboloch Panny a Neviestky musíme začať predovšetkým na telesnej a erotickej úrovni. Panna symbolizuje odriekanie, asketizmus, Neviestka užívanie si a hedonizmus. O sexualite hovoríme ako prvej predovšetkým kvôli Freudovskému hľadisku, že celá ľudská psyché je vystavaná na sexualite, ktorá nechce byť ničím obmedzená. U idey Neviestky ničím obmedzená nie je: u Panny je obmedzená totálne. Neviestka znamená žitie v súlade s Pravou Vôľou, Panna v absolútnom rozpore s ňou. Panna je večná rovnakosť, Neviestka je večná zmena.

Pannu a Neviestku na vyššej úrovni delí problém romantickej lásky. Panna je tá „skutočná, pravá láska na celý život,“ ktorá nikdy nevyhasne, nikdy sa nezunuje, nikdy nestagnuje. Samozrejme, to je v bytostnom rozpore s tým, že Panna je večná rovnakosť. To znamená v praxi, že každá naplnená láska sa skôr či neskôr zunuje, vyhasne. Večná láska je len tá, ktorá je platonická, nenaplnená, resp. násilne a tragicky ukončená. Vtedy, keď milujúci nie je v prítomnosti milovaného objektu, môže si ho zidealizovať a tak uchovať v pamäti dokonalého a hodného lásky naveky. Človek vždy túži po tom, čo nemá; a cení si to, čo mal, až keď to stratí. Neviestka je opakom platonickej lásky k takémuto nedosiahnuteľnému čomusi. Je to naplnená láska ku všetkému, nepýtajú si viac ako to, čo môže dostať: a z toho, čo dostáva miluje všetko. Panna je ako dievča, čo celý život plače za strateným milencom: Neviestka je tá, ktorá mala za milenca bez ostychu každého, a to aj strateného milenca Panny.

Panna vôbec je nenaplnenie vo všetkom. Neviestka je všeobecné naplnenie. Budem to demonštrovať na príklade porovnania kresťanstva a Thelémy. Kresťanstvo vôbec je zo všetkých abrahámskych, a snáď zo všetkých náboženstiev vôbec „najpanenskejšie.“ Je postavené na viere vo vzdialeného, neprítomného Boha, ktorý sa má v neurčitej budúcnosti vrátiť, a až vtedy dosiahnu kresťania plné naplnenie. V otčenáši sa modlia „Tvoje Kráľovstvo príď, Tvoja Vôľa sa naplň.“ To v praxi znamená, že kresťania nedosiahnu spasenie a naplnenie nikdy. „Kurevská“ Theléma na druhú stranu učí, že Hórus sa stal pánom Aeónu, jeho kráľovstvo prišlo, jeho vôľa sa naplnila,[1] a každý z nás si je svojím vlastným Bohom. Tu a teraz žijeme v zasľúbenej zemi, a mali by sme sa podľa toho aj správať.

Ako už bolo povedané, Panna sa spája s láskou k jednému vysnenému, Neviestka ku všetkému existujúcemu. Preto i monogamia patrí do sféry Panny. Je skutočne nádherné, keď sa pár skutočne dokáže milovať po celý život. Nikto však nie je dokonalý, a v tomto prípade na oboch platí krutý, ale pravdivý výrok „láska nie je nič iné než sleposť k chybám milovaného.“ Neviestka nemiluje každú jednotlivú drobnosť na svete samu o sebe: miluje svet ako celok. Považuje za nesmierne egoistické milovať jednu časť sveta viac než ostatné.[2]

Panna je vo svojej povahe smútok, nešťastie, trúchlenie, odriekanie. Neviestka je radosť, šťastie, preskakujúci smiech a lahodné ukonanie.[3]

Panna je jin, Neviestka je jang.

V minulosti som zastával názor, že i odraz Nietzscheovskej morálky pána a otroka má svoj odraz v ideách panny a neviestky. Nie je to celkom pravda. Panna je svojím spôsobom otrok, to áno: Neviestka však nie je pánom. Neviestka je slobodná. Byť pánom znamená mať otrokov: mať za nich zbytočnú zodpovednosť, a mať zároveň strach z ich možnej vzbury. Tieto dva faktory nie sú zlučiteľné so skutočnou slobodou.

Panna je, ako už vyplynulo, temný princíp, Neviestka plný svetla. Panna je tá, ktorá sa chce utiahnuť do tmy, nech svet nevidí jej žiaľ, Neviestka je tá, ktorá sa chce kúpať v žiare sveta a vystavovať na odiv svoje naplnenie a svoju radosť. Žiaľ, v súčasnosti to vyzerá opačne: je to kresťanská Panna Mária, ktorá sa spája s ideou svetla, a sú to prostitútky, ktoré musia utekať pred svetlom, morálkou a zákonom, sú považované za nečisté a poškvrnené. Verím, že toto je neprirodzený stav a skôr alebo neskôr sa spoločnosť vráti k normálu.[4]

Taktiež som v minulosti popieral, že by tieto idey boli celkom totožné s Nietzscheho dichotomickým konceptom Dionýzskeho a Apolónskeho.[5] Tvrdil som, že Dionýzske nie je spojené s prastarou jednotou, ale naopak, s individualizáciou, a Apolónske vice versa. Dnes som prehodnotil tento názor. Verím, že Neviestka je celkom Dionýzska, a Panna celkom Apolónska.

Panna lipne celý život na svojich snoch, snáď sa ich i snaží naplniť, bezúspešne. Aj ak by ich splnila, rozpadli by sa pred ňou, lebo by v realite neboli také nádherné, ako boli v jej predstavách. Preto snáď i podvedome radšej zotrváva v nenaplnení. Neviestka nemá takéto sny alebo skôr takéto vysoké a konkrétne očakávania. I ona má svoje ciele, ale nie konkrétne, a berie život s radosťou tak, ako príde. Koná bez túžby po výsledku, lebo vie, že cesta je dôležitejšia než to, čo je na jej konci. Inými slovami: nikto sa nestane tým, čím chce, ak tým vo vnútri už nie je. Chceš byť rockovou hviezdou? Prečo? Aby si mal ženy, drogy, aby si skladal nesmrteľné piesne? Že na to potrebuješ stať sa slávnym? S takýmto prístupom budeš vždy Panna! Slávu nepotrebuješ, ak chceš ženy, drogy, hity. Môžeš byť najväčšou hviezdou a nik o tebe pritom nemusí vedieť. Človek musí konať pri realizácií svojej Pravej Vôle a svojich najtajnejších snov bez túžby po výsledku, lebo len tak môže výsledok dosiahnuť.

Panna žije vo svojich snoch, fantáziách, zidealizovaných predstavách, kde je s objektom svojej lásky a všetko je dokonalé, ale v skutočnosti neuskutočniteľné. Uteká preč od reality a buduje si svoje falošné ego. Neviestka naopak žije Tu & Teraz a za dokonalý považuje svet pred svojimi očami.

Prostredníctvom lipnutia na svojich snoch Panna lipne na svojom falošnom Egu. Neviestka svojím životom svoje ego deštruuje a spája sa s dionýzskou prastarou jednotou.

Paradoxne Panna je duchovný egocentrik, lebo myslí len na svoje nešťastie. Neviestka je duchovne promiskuitná, pretože jej radosť ju spája a obšťastňuje celý svet. Bob Marley sa asi pri niektorom svojom marihuanovom tripe stretol s Pravdou, keď povedal: „Keď plačeš, plačeš sám. Keď sa však smeješ, tak sa s tebou smeje celý svet.“ (Citujem z hlavy)

Panna je analogická idealizmu, Neviestka mystickému a duchovnému materializmu. Panna má totiž negatívny postoj k realite, kým k svojim snom má vzťah pozitívny. Svoje sny považuje za večné (toto platí i pre všetky náboženstvá, ktoré považujú svoje božstvá za večné: v skutočnosti všetky božstvá = egregory raz pominú. Všetky náboženstvá odvolávajúce sa na svoju večnosť sú teda panenské). Neviestka naopak prijala ako fakt to, že nič nie je trvalé, ani ideálne a astrálne veci. Všetko plynie, panta rhei. Aj Aeón Hóra sa o 2000 rokov skončí. Vôbec to, že človek nie je schopný prijať toto poznanie: že všetky formy sú pominuteľné a stratia sa, čas ich zahubí: je prameňom všetkého nešťastia a utrpenia ak nie na celom svete, tak aspoň v živote jedinca. Človek by mal, tak ako to robí Neviestka, všetko, čo má, považovať len za požičané. Len tým sa oprostí od smútku za stratou. Neviestka vie, že len jedna vec je trvalá: obsah, a nie forma. Matéria, a nie to, čo z nej emanuje: teda život, a zo života pocity, a z pocitov sny. Matéria, večne sa meniaca, večne plynúca, nestvoriteľná a nezničiteľná, je absolútno. Vesmír sa môže roztiahnuť do nekonečnosti a vyhasnúť; môže sa i opäť zvraštiť do praatómu. Stále to však bude ten istý vesmír: to isté panteistické božstvo: nič z neho neubudne ani nepribudne, len jeho forma sa zmení. Panna je tá, čo miluje formu, a preto trpí. Neviestka je tá, čo miluje matériu, a preto sa raduje.

Záver

Verím, že stupeň, na ktorý som sa dostal so svojím poňatím archetypov Panny & Neviestky, je vo väčšom súlade s učením Thelémy, Vôle a Lásky, než tomu bolo v minulosti. Ak by však niekoho zaujímal môj veľmi obšírny, i keď dnes už čiastočne obsolentný výskum tejto problematiky, nech si pozrie nasledujúce odkazy:

http://www.ophagor.estranky.cz/clanky/panna.html

&

http://www.ophagor.estranky.cz/clanky/neviestka.html


[1] Pozri tiež moju esej o Nepiose, https://ophagor.wordpress.com/2012/02/25/nepios/

[2] Tomuto problému sa napríklad venoval Saint-Exupéry v Malom Princovi. Prečo malý Princ miloval svoju líšku, keď na svete boli tisíce iných líšiek? Lebo on si tú svoju skrotil. Toto je však pocta Choronzonovi a falošnej vôli. Neviestka miluje svoju skrotenú líšku celým srdcom: ostatné líšky, aj ak ich v živote nevidela, nemiluje o nič menej.

[3] Pozri Liber Al vel Legis, II:17-21.

[4] V tejto otázke by som sa rád dotkol i problému vulgarizmov vo väčšine jazykov sveta. Sú to práve prevládajúce náboženstvá, ktoré sexualitu tabuizujú, robia z nej niečo nečisté a hriešne. Navrhujem, aby sme si miesto do kokotov a píč (teda do nástrojov radosti), kuriev a jebania (žien, čo rozdávajú radosť, a toho najkrajšieho aktu vôbec) nadávali do slabochov, panicov, blanárov a askétov.

[5] Pozri jeho Zrodenie tragédie z ducha hudby.